ZA SNY SA PREDSA NEPLATÍ
Život je tvrdý, popretkávaný každodennými problémami. Občas je ťažké v tom zmätku nájsť si čas na ventil hlavy či na spytovanie svedomia. Fungujeme a podávame výkony, robíme to čo od nás čaká šéf v práci, manžel či manželka v domácnosti a večer si už vyžmýkaný ako citróny líhame do postele. Alfou a omegou je mať sa dobre a finančne sa zabezpečiť. Otázka znie: Stačí nám to ? Líhame si spokojní s pocitom, že nám na účte pribudla „pekná“ sumička nadobudnutá prácou, ktorú vlastne strašne neznášame, prácou ktorá nás neteší, ubíja, obohacuje na úkor iných ? Možno si všemožne nahovárame, že áno, veď peniaze hýbu svetom a prachy si predsa za štestí nekoupiš. Ale…, narážame tvrdo hlavičkou na hranicu našich vlastných snov, prostých túžob, ktoré máme. Veď napokon, ako ma celý život učil istý múdry muž „Bohatý nie je ten, kto má veľa, ale ten kto má dosť. Najbohatší je teda ten, ktorý ma aj napriek pribúdajúcemu striebru zdobiacemu hlavu a cestami prerazenými tvárou vždy o čom snívať. Príkladom by nám mohli byť deti. Možno len mávnete rukou. Deti sú predsa deti, ešte nič nevedia o živote. Možno je to však presne naopak, vedia všetko podstatné…vedia sa úprimne tešiť, lebo veria v krásu svojich snov. Aj my sme nimi boli…kedysi. Chceli sme byť princezné a smetiari…verili sme rozprávkam.
Prečo sme prestali snívať? Je to tým, že realita sny nestrpí? Alebo prečo vlastne? Bojíme sa ? Alebo je nám ľahšie sťažovať sa na skazenosť sveta ako pokúsiť sa priniesť do neho niečo pozitívne? Nech je to ako chce nemali by sme sa nechať odradiť neprajníkmi a nekráčať za svojim svetom túžob len preto, že sa to iným zdá smiešne. Napokon čo na tomto svete má trvalejšiu hodnotu ako viera v seba premenená na činy? ….Peniaze? ….boli- neboli, budú- nebudú, kto vie? Ak by malo byť všetko o preceňovaných bezcenných papierikoch nevzniklo by na svete ani jedno dielo, maliari by nemaľovali obrazy, lebo ľudia ich už nemajú kam vešať, skladatelia by už neskladali piesne, lebo ich je zložených už nadbytok, speváci by prestali spievať, lebo konkurencia je veľká…Našťastie aj dnes existujú „blázni“, ktorí robia veci pre jednoduchú radosť a nie len pre zisk. A našťastie ich robia vynikajúco a môžu nás neustále inšpirovať. Jednou takouto osobou je aj podľa môjho skromného názoru pán spevák Rodriguez, ktorému sa nedá neprísť na chuť. Že netušíte kto to je ? Ani sa nečudujem. Tento muž totiž dlhé roky spieval len pre jednoduchý pocit šťastia. Sníval, že ľudia ho budú s radosťou počúvať, nie že na svojom veľkom talente zbohatne. Aj po veľkých úspechoch ostal sám sebou- jednoduchým robotníkom rekonštruujúcim domy. Jeho život sa nezmenil, ale jeho hudba nakopla tisícky Afričanov. Možno nikdy nebude taký slávny ako Bob Dylan, ale jeho hudba bude omnoho viac nákazlivá, presne pre jeho originalitu a istú tajomnosť, ktorou disponuje.
Teda nech už robíme čokoľvek, či zberáme servítky, háčkujeme, spievame či kreslíme, robme to vždy s radosťou a vášňou, pretože v každom z nás je prirodzená túžba niečo na tomto svete zanechať. Nebojme sa napĺňať naše sny. Odvážnym predsa šťastie praje J